V prvom diele rozhovoru Je ťažké byť mužom (?) sa nám Jozef Mihališin predstavil a povedal, ako sa on sám dostal na cestu sebarozvoja. V dnešnom druhom diele rozhovoru sa dozviete, ako Jozef vníma výchovu v rodine a čo je základ pre harmonické fungovanie vzťahu.
Marianna: Stretávam sa s názorom, že mnoho tlaku je vyvíjaný v dnešnej dobe na ženy - ako majú vyzerať, čo majú vedieť a zvládnuť. Akoby ženy museli všetko a že muži sú tí dokonalí, že tí nemusia nič. Mňa by teda zaujímal tvoj názor, názor vedomého muža. Ako to ty vnímaš?
Jozef: Ja si myslím, že nároky dneska na muža sú veľmi vysoké a muži to nezvládajú. Veľa vecí si v podstate nevedia ani vysvetliť. Oni by možno aj chceli, ale oni to vôbec nevedia ani urobiť. Začal by som postupne.
Muži sa dnes naháňajú za takými povrchnými cieľmi. Čo ich od detstva ale učia a nikto im to nevie vysvetliť, že to tak nie je dobre. Keď sa vo vzťahu narodí dieťa-syn, z môjho pohľadu sú tam vtedy 3 druhy otcov. A to má veľký súvis i s mamou, aká tam je.
1. typ otca - on ako muž sa pred splodením dieťatka so ženou nerozprával o životných hodnotách, ako budú viesť a inšpirovať ich dieťa. Muž vníma, že žena má právo na výchovu a on sa do toho ani nemieša. Dáva tú zodpovednosť preč. On je len ten, čo nosí peniaze domov. Toto je veľmi častý model, s ktorým sa stretávam.
2. typ otca - on ako muž chce byť súčasťou, chce inšpirovať svojho syna (či dcéru), ale jeho žena mu to nedovolí. Žena si myslí, že má "patent na výchovu, on je iba muž a je dobrý iba na toto či tamto". Aby jej to nekazil. A to je podľa mňa veľmi častí model. Že on by aj chcel a ona si to ani neuvedomuje, že mu v tom bráni do toho vstupovať. A to je veľmi bolestivé. Je nádherné vidieť, keď si to žena uvedomí, lebo muž to nemôže zmeniť, kým ho ona nepustí, to nejde. Pretože malé dieťa potrebuje vidieť svojho otca najmä v jeho prvých dvoch-štyroch rokoch.
3. typ otca - on ako muž chce inšpirovať, chce byť otcom a ona chce, aby on bol súčasťou výchovy. Aby v tej rodinnej hierarchii nebolo Dieťa, Mama, Otec alebo Mama, Dieťa, Otec, ale sme My - Muž a Žena a potom je Dieťa za nami. My dvaja držíme pri sebe. Môžeme mať odlišné názory, ale navonok vystupujeme ako jeden, inšpirujeme v mužských aj ženských veciach spolu. A robíme chyby, to sa deje, ale veríme, že to proste dáme. A to vidím ako najkrajší model, keď si tí dvaja vedia povedať, že týmto smerom to chceme obidvaja. Aj keď sa nám možno na začiatku nezhodujú naše názory, alebo aj životné hodnoty. Takéto vzťahy už vidím vo svojom okolí a je to krásne. Tento model tretí je aj pre mňa taký cieľ.
Takže to je prvá vec, kde vnímam ako sa tým deti kazia, keď sú nesprávne nastavené hranice od začiatku. Pretože my si často myslíme (aj ja som si to tak myslel), že keď miluješ, to stačí. A to je veľmi obmedzený pohľad. Láska je dôležitá, ale je iba jedna časť tej mozaiky. Preto si myslím, že Dieťa-Syn, keď hovoríme o mužoch, pokiaľ vyrastá vo vzťahu, kde vidí vzájomnú lásku, rešpekt, kde vidí, že tí dvaja sú vlastne jeden.
Často sa rozprávame na rôznych stretnutiach, či už na mužsko-ženských, s rodinami, alebo len na čisto mužských, ako sa ukazuje tá úcta muža k žene, ženy k mužovi. Reálne, nie je to len o tom, že poviem, že si vážim svojho muža, a dieťa to nejakým spôsobom vidí. Ale keď hovoríme o detailoch, tak zistíme, že tomu tak vôbec nie je. Pár takých príkladov, lebo sa ma aj ženy aj muži pýtajú, čo to vlastne je, ako sa tá úcta ukazuje v reále, čo to znamená. Lebo sú aj vzťahy, kde rodičia nevedia hovoriť, sú nemí, a aj napriek tomu tam tá úcta môže byť.
Jeden môj veľmi dobrý kamarát nám hovoril raz jednu príhodu: babička s dedkom sedia pri obede, majú tam vnúčatá. Babička naberie polievku ako prvému dedkovi, svojmu mužovi. Nie preto, že on si to vyžaduje, proste oni dvaja sú tí prví v rodine. Takže ona mu naberie tú polievku s najkrajšími kúskami mäsa. Týmto ona ukazuje, že si ho váži. A dedko príde a tie najväčšie kúsky vyberie zo svojej polievky a dá ich babičke. A deti sa len tak dívajú. To sú také veci v živote, ktoré sa môžu normálne diať.
Deti nie sú menej ako my v rodine. Sú súčasťou hierarchii rodiny. Ale my ako muž a žena sme tu v rodine boli skôr a my držíme spolu. Nestaviame deti na piedestál len preto, že sú deti.
Alebo, prídem ako ja dnes k tebe, ty si tu môžeš napr. niečo písať, ale prídeš ma privítať. A to sa dneska nedeje často. Dnes sa berie za samozrejmosť, že môj muž/moja žena prišla domov a ja prepínam tv, varím, niečo robím. Ale viem, že keď máme doma psa, tak ten pes vždy príde k tým dverám a ešte aj chvostom vrtí. Keď príde návšteva, vždy prídeme privítať tú návštevu, lebo sú tu noví. A my vnímame toho nášho partnera už ako samozrejmého. Ale už nevnímane, aký je to obrovský znak úcty, že ťa prídem privítať, že si akoby znova nový, lebo sme neboli celý deň spolu. Jednoduché veci.
Alebo aj deti, keď spia v posteli s rodičmi. Je to ok, lebo ten dotyk potrebujú. Nech deti spia s nami v posteli, nech sa dotýkajú tiel mamy, otca, ale dať ich na kraj, nie medzi seba. A to nemusíme ani nič povedať a ukazujeme, že to dieťa je medzi nami a prehlbuje sa fyzická i citová priepasť medzi nami.
Namiesto toho, aby sme ukazovali, že my sme dvaja a dieťa nestaviame medzi nás. Nemusí to byť vždy pravidlo. Ale viacejkrát byť spolu ako dospelí a dieťa nech je na boku a spí pri maminke, ockovi. A to dieťa vníma, že oni sú jedno. Alebo keď po ulici chodíme. Je ok mať občas dieťa medzi sebou a vyhadzovať ho za ruky. Ale nech je aj na kraji, že my dvaja sme spolu a držíme sa spolu za ruky.
To je taká prvá vec, čo vnímam, keď idem od detstva. Ako keby detičky to nejako takto vnímali, tú úctu, lásku a tak.
(Pokračovanie nabudúce...)
