Už dlho som mala v hlave nápad spraviť s Jozefom Mihališinom rozhovor na tému "Je ťažké byť mužom (?)" V apríli 2018 sme sa stretli a porozprávali sme sa o tom, čo všetko spoločnosť od mužov vyžaduje a ako sa z toho nezblázniť. A ako aj my, ženy, im vieme pomôcť byť lepšími Mužmi s veľkým M. Bol to nesmierne plodný rozhovor, že z toho vznikol aj mini-seriál. Možno z toho bude aj audio.
Nech sa páči, želám príjemné čítanie.
V prvej časti mini-seriálu sa nám Jozef trochu predstaví a povie, ako sa on sám dostal na cestu sebarozvoja.
Marianna: Ahoj, Jozef. Som veľmi rada, že si si našiel čas na rozhovor. Mohol by si sa nám trochu predstaviť, čomu sa venuješ?
Jozef: Ahoj, Marianna, ďakujem aj ja za možnosť. Takže, čomu sa venujem? Mám prácu, ktorú mám veľmi rád a moja práca je taká svetská. Som zodpovedný za Česko-Slovensko ako obchodný vedúci a mám v tíme x-ľudí, väčšinou mužov, a robí mi veľkú radosť s nimi pracovať. Napĺňa ma to. Odporúčam to aj ostatným mužom, ktorí si chcú zažiť, mať zodpovednosť. Je to také mužské, vedenie ľudí. A napriek tomu to môže byť s pokorou a s úctou.
A popri tom robím ďalšie veci, ktoré milujem. Stretávam sa pri iniciačných hrách s mužmi, ženami a deťmi, kde sa často stretnú rodiny, aj nekompletné či bezdetné. Sme tu a teraz, reálne, kde sa odpája úloha rodiča a ostáva iba muž, žena a dieťa, a zažívame a spoznávame cez múdrosť nášho tela kde sme a môžeme to zmeniť. V hrách, rôznych aktivitách, ktoré sú veľmi dotykové. A veľmi ma to napĺňa.
Zároveň organizujem aj mužské kruhy. Mám možnosť vidieť, kde muži sú, čo si už uvedomili a kam chcú posunúť svoj ďalší vývoj a život.
Občas usporadúvam prednášku na tému ako muž má vychovávať syna/dcéru alebo aj prednášky pre ženy, slobodné matky, ako má pristupovať k synovi, ako inšpirovať dcéru. Lebo tie koncepty sú pri výchove iné. Robí mi to radosť, dáva mi to zmysel, je to funkčné.
Stačí zmeniť maličkosti v prístupe mami k synovi a zrazu ten syn funguje úplne inak.
M: Ako si sa k tomuto dostal? Čo ťa k tomu viedlo a inšpirovalo?
J: Možno to bol môj život samotný. Vyrastal som v rodine, kde môj otec bol väčšinou v práci. Je to jeden krásny chlap, ktorý ma naučil mužské hodnoty, aj zodpovednosť. Ale zároveň nebol často pri mne. Častejšie bola mama a ja som si presne prechádzal týmto obdobím, kde z pohľadu ženy, by mal byť chlap taký-taký-taký. A nebol tam muž, ktorý by povedal, že áno-aj, ale aj toto. Ale dostal som x ďalších hodnotných vecí od svojho otca, za čo mu som nesmierne vďačný. Je to jeden nádherný chlap, ktorého by som dneska prial každému synovi. Ale aj moja mama.
Týmto som si rástol do rôznych vzťahov. Lebo vzťahy sú pre mňa vysoká škola. Pokiaľ netuší ako, a žiješ v ilúzii, že láska stačí, tak proste narazíš a zistíš, že aha ty brďo, ono to je to úplne ináč, že tvoja partnerka/manželka robí veci inak ako tvoja mama, že ona vychováva deti úplne inak. A to pobláznenie hormónom je úplne preč a v tej chvíli si povieš, že ja takto nechcem žiť. Radšej ako žiť v jednom nešťastnom vzťahu, radšej nech sú dva oddelené nové plnohodnotné vzťahy, ktoré môžu inšpirovať.
Ja som sa k tomu dostal presne tak, že som sa rozviedol. Práve aj z týchto dôvodov, že som nevedel, ako sa správať vo vzťahu. Prídeš na hranicu, kde vlastne nevieš. Chceš vedieť šoférovať auto? Ideš do autoškoly. Avšak vstúpiš do manželstva, tak ťa to nikto neučí. Nevieš riešiť konflikty, lebo ťa od toho chránili. Nevieš ukázať zraniteľnosť, pretože si to nezažil, alebo si nemal kde. Takže som začal najskôr hľadať tieto otázky, ktoré vznikli, že prečo, lebo v mojej rodine sa nikto nikdy nerozviedol. Že ja som prvý a ako to, čo som urobil zle. A potom zistíš, že to bolo to najlepšie, čo sa mohlo stať.
Ja som bol aj veľmi alergický, a mal som aj také štádium, ja som aj tancoval, hral futbal a robil rôzne bojové umenia. A keď som bol starší dospel som do takého štádia, že som nemohol ani chodiť. A musel som sa pridržiavať steny, také som mal bolesti. Všetkých možných doktorov som navštívil, rôzne pilulky bral, nič nepomáhalo. Až v momente, keď zistíš, že ako je to možné, že to nevedia. Som dával zodpovednosť za svoje zdravie im. Tak som začal skúmať. Objavíš ľudí, ktorý "liečia" inak. "Liečia" je zámerne v úvodzovkách, lebo ti povedia, čo máš robiť a uzdravíš sa sám. A čo sa aj udialo. Dnes nemám žiadnu alergiu, nemám žiadne bolesti, zmenil som aj prístup k životu. Takže už dneska viem, že napr. nie lekár je zodpovedný za moje zdravie, ale prevzal som zodpovednosť sám za seba. A to neznamená, že už nebudem nikdy chorý. Budem, lebo chyby robím. A to je ďalšia vec, ktorú som sa musel naučiť - robiť chyby. Pretože, aj ja som vyrastal v prostredí perfekcionizmu, že keď robíš chyby, tak si nehodnotný, že si zlý.
Rada na záver, ktorú som ja sám potreboval počuť, je, "Ženy, dôverujte svojim mužom. A oni vás za to budú milovať." A čo to znamená "dôverovať svojim mužom"? Dôvera znamená, že to zvládne, že žena dôveru životu, že on (jej muž) je dôležitejší ako neopravená žiarovka, ako neumytý riad, atď. To neznamená, že to nemá urobiť. Ide však o to ako to urobiť, aby sa to udialo. Či ho žena poníži, či ho skrytizuje takým spôsobom, že vôbec nevymení tú žiarovku. Alebo je pre ženu dôležitejší ten muž, pre muža jeho žena, ich vzťah. Dôvera znamená, urobiť chybu, môcť si to dovoliť. Všetci sa učíme na tom, že robíme chyby. Preto by sa ani deti nemali trestať zlými známkami v škole. Iba to prehlbuje ich pocit, že sú zlé, že za nič nestoja, keď dostanú 5. Nikto sa nenarodil, že vie hneď dať správne i a y.
Preto rada na záver. Ja, ako muž, čo idem povedať/urobiť žene, je prejavom lásky alebo nelásky? A ja, ako žena, čo idem urobiť/povedať mužovi, je prejavom úcty alebo neúcty?
Takto to vnímam. Som v tom dennodenne.
M: Ja ti ďakujem veľmi pekne, že si si našiel čas sa porozprávať. Bolo to opäť veľmi veľmi inšpirujúce.
J: Ďakujem ti aj ja za túto príležitosť, ktorú si vytvorila.
Comments